Oprava stĺpikových hodín z obdobia biedermeier – Pracujúce anjeliky

Prvá polovica 19. storočia, Stredná Európa – Rakúsko-Uhorsko, Česko a Nemecko. Áno, reč je o štýle Biedermeier s krátkou životnosťou (1815 – 1848). Avšak, o to väčšiu stopu zanechal na pôde umenia. Nás, predovšetkým, bude zaujímať nábytok a doplnky. Nábytok ako aj ostatné úžitkové predmety boli vyrobené z kvalitných materiálov vyrábané „na veky“.

Aj ďalší „pacient“ pochádza z tohto obdobia. Jedná sa o biedermeierové stĺpikové hodiny. Zákazník ich doniesol v nákupnom košíku.

Počas kontroly bolo vidieť, že materiál je naozaj kvalitný: masívne mosadzné mostíky, na tvrdo kalené ozubené hriadele s čapmi ako ihla. Už v tej chvíli bolo jasné, že to nebude ľahký pochod. Zákazník naznačil, že v košíku medzi náhradnými dielmi sú nejaké kolieska aj navyše – pre prípad ak by chýbali nejaké :-). Takže, aby som skontroloval, či ozaj nechýbajú súčiastky zo strojčeka, najskôr som ich poskladal.

Mohla sa začať oprava hodín. Strojček je v dosť chúlostivom stave, ako je to vidno na fotke nižšie. Na súčiaskach z oceľe je hrdza aj povrchová tak aj hlboká. Samozrejme to sa musí odstrániť a zakonzervovať materiál aby sme zabránili ďalšej korózii. Mosadzné časti sú relatívne v dobrom stave zbadateľná je mierna oxidácia.

Okrem minutovej ručičky chýbali len drobnosti, ako skrutky, kolíky, čiže ľahko nahraditeľné diely. Ako aj z obrázku vidieť, strojček potreboval poriadne čistenie, a nielen od špiny, ale aj od hrdze. Po vyčistení nasledovala oprava samotného strojčeka, čo zahŕňa v sebe úpravu už opotrebovaných čapov. Na ľavej strane hriadeľ ozubeného kolesa s rýhami na povrchu. Na odstránenie rýh sa používa špeciálna pílka s veľmi jemnou zrnitosťou.

Po úprave čapov treba meniť aj tzv. „ložiská“, čiže mosadzné puzdrá. Pri tejto metóde treba vyvŕtať starú dieru a nalisovať adekvátne veľké puzdro kde otvor pre čap treba upraviť na presnú mieru. Materiál puzdra býva meď alebo mosadz. Po poskladaní strojčeka a odskúšaní funkčnosti bol ďalším krokom číselník, anjeliky a ručičky. A tu pokračovala ďalšia výroba chýbajúcej minutovej ručičky. Ako materiál bol zvolený oceľ a podľa vzoru existujúcej hodinovej ručičky, len s inými rozmery bola vyrobená nová minutová ručička.

Poskladanie a odskúšanie

Nasadenie ručičky na svoje miesto a odskúšanie funkčnosti strojčeka pred montážou do puzdra. A finále, anjeliky opäť pracujú ako to vidno na videu nižšie :-). Bola dokončená oprava starožitných hodín z obdobia biedermeier.

Hodiny s automatom boli na túto dobu typické. Samozrejme v rôznych prevedeniach ako o tom svedčia hodiny z Viedeňského múzea. No takéto hodiny si mohli zaobstarať len zámožnejší, lebo výroba vyžadovala precíznosť, vynikajúcu znalosť hodinárskeho, nábytkárskeho, zlatníckeho remesla.

Hodinové strojčeky neboli štandardizované (jednotlivé súčiastky nie sú navzájom vymeniteľné), ale predsa boli vyrobené v malých manufaktúrach vo väčších množstvách. Strojčeky boli následne montované do rôznych púzdier, ktoré boli vyrábané nábytkármi. Oni si navrhovali samotný dizajn. Samozrejme vyrábali aj na objednávku, zákazník mohol určiť aké stĺpiky požaduje mramorové alebo drevené, akú povrchovú úpravu, doplňujúce elementy ako orol na vrchu, prípadne ozdoby vyrezávané z perlete, atď. Kvôli tomu nenájdete dva rovnaké kusy hodín ani z obdobia biedermeier.

Značenie hodín

Hodinári pri predaji často označili hodiny na číselníku, či to bolo nad ručičkami alebo na samom spodku emailového číselníka (krúžku) medzi číslami 5 a 7. Napísané bolo priezvisko a miesto pôsobenia daného hodinára, niektorí si však vypísali celé meno. Na číselník naniesli farbu štetcom s čím dosiahli len dočasné zachovanie svojho mena na diele. Po čase sa tieto nápisy často poškodili, popraskala a opadala farba, pri čistení číselníka od prachu, atď.

Pri výrobe vlastných hodín si hodinári dali záležať na tom, aby okrem výrobcu nikto iný nemohol „zneužiť“ ich umelecké dielo, do číselníka bolo vypálené meno – nie namaľované, alebo meno bolo vygravírované do strojčeka.